Jeseň v prírode je obdobím, keď zbierame úrodu z polí a záhradok. Na jeseň sa okolitý obraz sýtozelenej krajiny mení na pestrofarebný, v dôsledku schladzovania a zvýšenej vlhkosti sa listy stromov a viniča sfarbia do žlta, žltočervena. Tieto klimatické podmienky jesene sú prajné pre rozmnožovanie a rast plesní, hríbov v lese, ale aj pre prežívanie chrípkových vírusov a rhinovírusov.
Chrípka - tá by veru na jeseň a hlavne v zime mohla ostať tam odkiaľ prišla. Odkiaľ ta chrípka každoročne berie nový a nový kabát, ktorý prekabáti obranné sily nášho tela? Chrípku si treba predstaviť ako pomaranč, ktorý má na povrchu kôru a vo vnútri dužinaté vnútro. My skôr narodení vieme ale, že nie je pomaranč ako pomaranč, pamätáme sa ešte na kubánske pomaranče, ktoré mali kôru svetlejšiu tenšiu, ale hlavne vnútro mali trochu iné, a potom máme aj tzv. krvavé pomaranče. Podobne je to aj s chrípkovym virionom ( virion = vírusová častica, resp. môžeme povedať chrípkovým pomarančom). Prasatá sú hlavnou prezliekárňou pre chrípkove vírusy, pretože prasatá sa môžu nakaziť aj ľudskou a vtáčou chrípkou naraz. Obrazne môžeme povedať že chrípkové pomaranče idú do divadla, každý chrípkový pomaranč si vezme svoj kabát (šupu), ktorý musí byť iný ako má suseda, lebo vieme dámy aké máme pocity, keď stretneme niekoho v takých istých šatách, pravda? Naše chrípomanče sú dobre vychované, vyzlečú si kabáty a keď sa skončí predstavenie všetci sa náhlime a v tej náhlivosti si chrípomanče vymenia kabáty a už to máme, že pôvodne ľudský chrípomanč si vezme kabát z vtáčieho alebo prasacieho chrípomanča a už máme nový typ chrípky. To divadlo je v skutočnosti prasa, kabát je vírusová kapsida, to uvádzam, aby si aj študenti mediciny prišli na svoje.
